Čo s posttraumatickým stresom?

Autor: Judita Vargová | 5.9.2015 o 0:00 | Karma článku: 1,01 | Prečítané:  212x

Existuje civilizačná choroba psychického rázu – je ňou depresia alebo nie?* Pri elektronickom vyhľadávaní ma zarazilo, že môj prípad nie je ojedinelý. Tento článok venujem stovkám až tisíckam obetí bezohľadného biznisu takzvaného 

zdravotníctva a prosím nie o minútu ticha, ale takú hodinku-dve sa zamyslieť, koľko zločincov sa promenáduje po uliciach, že im to prešlo – mala som na sebe dôkazy, nikto si ich nepozrel a ten, kto mi to urobil, ma znevažuje, kade chodí. *Podľa Descartesa môžem spochybniť všetko okrem toho, že keď myslím, tak som, pričom niekedy je významné upozorniť na to, o čom sa dá pochybovať, niekedy nie.

Fakultná nemocnica má tú smolu, že zodpovední, ktorí teraz volia stratégiu Hannibal Ante Portas

(neviem prečo, kto mlčí, ten svedčí; že si od nemocnice úrad dohľadu pýtal môj spis si nemocnica nemohla nevšimnúť)

to v mojom prípade predtým, než ma hodili cez palubu, príliš prekombinovali (reč pravdy je jednoduchá) a pre úrad dohľadu by bolo vskutku lepšie, keby miesto priameho podporovania zjavného ekonomického a medicínskeho zločinu zostal na tom, že sa nedá zistiť, či fakultná nemocnica pochybila... ale zlátanina, ktorú mi poslali, je urážkou pre všetky mysliace tvory.

Podstatné je, či je možné, aby mal stratég depresiu, a či je možné, aby mal stratég posttraumatický stres – ak môže mať jedno z toho, tak určite skôr PTS než depresiu (ak zločinci na čele s individuom, ktoré vie byť veľmi presvedčivé aj pri tých najšialenejších výrokoch, nájdu niekoho, kto viedol vojnu a mal depresiu, tak to najskôr bude Adolf Hitler, ktorý nikdy nebol stratég).

Ak stratégovia nemávajú depresiu, vzniká pochybnosť (ak niekto pochybuje o tom, že patrím k stratégom, jeho smola), ak stratég depresiu mať nemôže, moja prepúšťacia správa je falošná ako tibetská bankovka (najznámejší stratég, ako od začiatku naznačujem, je C. Iulius-Caesar, diktátor, a ten nemal depresiu, ale epilepsiu – nikdy som si nerobila vodičské oprávnenie viesť motorové vozidlo ani s ním po úraze hlavy nepočítam).

        Úvod

Článok s týmto titulom by ste čakali skôr od človeka na druhej strane, menovite psychológa, pretože ako som zistila, psychiatri majú v tejto oblasti značné rezervy – keby ho písal človek na druhej strane, bol by úplný pestrosťou, môj bude skôr podrobný čiastkovou konkrétnosťou. Podľa mojej skúsenosti PTS je stav vnútri jedinca, ktorý sa navonok prejavuje viac/menej čitateľnými, spravidla neškodnými neadekvátnymi reakciami na normálne podnety (môže byť, že o tom vie iba ten, kto to prežíva, môže byť, že o tom vedia všetci), ktoré náhodnou zhodou okolností súvisia s nenormálnym zážitkom. Veľa ľudí si PTS asociuje s vojakmi civilizovanej krajiny nasadenými v niektorej z krajín exotických, pomenej je PTS spájaný so zločinom znásilnenia, ktorého objasnenosť dnes, žiaľ, nepríliš prevyšuje objasnenosť činu z času, keď ženy nemali právo voliť a výraz znásilnenie snáď ani nebol v slovníku. Ukazuje sa však, že (našťastie nie u každého) PTS môže byť vyvolaný prakticky čímkoľvek, čo spĺňa dve podmienky: 1) je to nepríjemné 2) dotknutý nie je na to zvyknutý odmalička. Ide o mechanizmus (podobne ako pri fóbii) zabezpečujúci prežitie, minulé sa pretláča do prítomnosti, organizmus je pripravený konať tak, ako mal konať, ale nekonal vtedy, keď by to bolo adekvátne, lebo nebol pripravený. Základný rozdiel medzi fóbiou a PTS je ten, že aby ste sa zbavili PTS, stačí, keď prežijete, z fóbie nevyrastiete, do fóbie môžete iba dorásť. Príklad na normálny podnet: Naozaj to nebudete jesť? Príklad na neadekvátnu reakciu: Donúti ma to zjesť aj s tanierom? /existujú dva prístupy a) človek je hrozba, kým sa neukáže opak; b) človek je priateľ, kým sa neukáže opak – ani jeden z nich nie je lepší než druhý/

VLOŽKA (keď som sa emočne osamostatnila, začali mi pripomínať pavúky a pripomínali mi dovtedy, kým som si spomenula, že stará mať kedysi strhla pavučinu, pavúka hodila o zem a papučou s tvrdou podrážkou po ňom buchla a pochválila sa: d o b r e  b o l  m a s t n ý; dalo by sa vstrebať, že rozpučila hmyz, ale tú poznámku si mohla odpustiť – fóbia prenáša negatívne vlastnosti blízkej osoby na predmet, spravidla vec, ktorú blízka osoba používa, ale pri živých predmetoch nech vám je motiváciou odstrániť fóbiu to, že predmet trpí vaším vnútorným stavom tiež a je v tom nevinne; fóbia zabezpečuje prežitie v útlom veku, rodí sa, keď by bolo odlúčenie od blízkej osoby na základe jej negatívneho prejavu riskantné, prejaví sa až vtedy, keď sa postihnutý jedinec osamostatní, akoby ste si nastavili budík do mobilu a po vložení batérie po mnohých rokoch by začal mobil pípať, pričom by ste si nijako nevedeli vybaviť, do ktorého zamestnania vás to malo odkázať; pripomienky menom fóbia sa nezbavíte, kým si nespomeniete, alarm sa vypne spravidla vtedy, keď zadáte správne heslo)

Adekvátna reakcia na dvere: dvere sa otvárajú a zatvárajú, na to predsa slúžia, to je normálna vec. (pri PTS je obsah pripomienky jasný, pri fóbii nejasný)

        Filmuje sa to

Mám zato, že genetická dispozícia mať PTS je po krvnej skupine najdôležitejší údaj a ten, kto má dispozíciu k PTS, by mal mať vedomosť o všetkých cestách, ako sa dá PTS zbaviť. Je malý počet jedincov, ktorí sú nepolapiteľní, pretože fungujú tak, že akonáhle ich niekto spozná, zmenia sa – tí to majú jednoduché, stačí odložiť rezignovaný postoj k tomu byť definovaný: zariadia, aby ich niekto spoznal, a zmenia sa, teda na vlastné spomienky nebudú nahliadať tak, že sa v nich vidia, ale ako na spomienky niekoho iného, akoby sledovali film len tak pre zábavu a chýbali k dokonalosti iba pukance, až bude neuveriteľné, že niekedy robili také veci. Ak niekto udáva, že je významné zistenie, že v tom jeden nie je sám, môžem potvrdiť a k tomu zisteniu som sa nedopracovala na skupinovej terapii v nemocnici, ale čítaním referátov z predchádzajúceho článku série. Obávam sa, že buď k zmene dôjde prirodzene, alebo k nej nedôjde, nedá sa vynútiť.

        Výstraha tým, ktorí by nedbali flákať svoju prácu

Istý Karol Zabák, ktorý sa vyhlasuje za psychológa (dúfam, že sa nestrhne bitka o to, kto má najväčšie právo oplácať mu jeho služby), ma o.i. doslova mučil, ale ja predsa niečo vydržím (každá minca má dve strany a práve sa pozeráte na tú druhú) a pripúšťam, že Zabák prehliadol, že má jedného kolegu, ktorý je dostatočne skazený a dostatočne fyzicky zdatný, aby mu dožičil spoznať, aké to je. Neplakala by som za ním, ani keby ho bola škoda, ale keby som vyhlasovala, že by ho bola, klamala by som. Bodaj by ho bola. Stratégia to istí: je trápne riešiť niečo, čo má povahu vyriešiť sa samo; bol by „hriech“ neprenechať prácu tomu, kto ju vie spraviť lepšie; moja predstava, čo by sa mohlo Zabákovi stať, je tak dokonalá, že aj sledovať majstra v jej realizácii by bolo hrozným sklamaním.

        Záver

Zdá sa, že na depresiu treba nahliadať ako na bolesť hlavy: sama osebe nič neznamená a môže sa za ňou skrývať všeličo.

O K R A J O V É   P O Z N Á M K Y (z psychologického hľadiska je moja zdravotnícka séria denník zachytávajúci kľúčové momenty vývoja stavu, pričom treba prihliadať na to, že napísať obstojný článok nejaký čas trvá a hocikto, kto články píše bežne, môže dobre odhadnúť, v akom poradí doň informácie pribúdali, pretože keby pýtal aktivista Ferdo Slamka doplňujúce údaje, musela by som mať, aby ich dostal, stopercentnú istotu, že nie je ľahšie potiahnuť ich jemu než mne)

Robím iba to, čo jediné môžem robiť, keď po sebe nenechávam bodrel, neničím dôkazy a nemením (si) názor zo dňa na deň, kľučkovanie je samozrejme zámer: keď chcem, aby niekto niečo vedel, tak to bude vedieť, keď nechcem, aby niekto niečo vedel, tak to nebude vedieť.

Tuším, že som práve pochopila myšlienkové pochody Davida Galea: kým sa jeden nezabije, kompetentní si ho nevšímajú.

Možno by som bola empatická, nebyť tak dlhého súpisu ľudí, ktorí mi mohli pomôcť, a pomáhali iba sami sebe (ak mi niekto niekedy ľútosť ukazoval, tak nie na mne, a aj keby niekto niekedy ľutoval mňa, tak nie zo skutočného dôvodu; ak mi sociálna poisťovňa prizná invaliďák, tak sa tým na súpise môžem vysmiať, že keby sa boli činu chopili, nemuseli sa mi teraz skladať na príjem, použila by som výzvu Len tak ďalej, mysleli ste si, že sa vás to netýka? tak vás to dobehlo, ha ha – utýranú Lucku by neoplakávali, keby sa dožila dôchodku, závisť by im to nedovolila; pre každého je lepšie, keď si nie je istý, či je na tom súpise, ako by si mal byť každý vedomý, že tam je, alebo že tam nie je, hlavne keď tam nie je).

Odkedy som vyšla z nemocnice, stále sa mi sníva, že som v zariadení a snažím sa odtiaľ ujsť.

        Neberte si zo mňa príklad

Celý život čakám na to, že budem môcť dokázať, čo sú rodičia zač, a neschopnosť toho považujem za svoje najväčšie zlyhanie. Im je jedno, koho budú týrať, ja to ešte nejako znesiem, ale skôr než odídem, chcem mať stopercentnú istotu, že žiadny ďalší nebude, akože po mojom odchode by si našli ďalšieho.

        Pamäť v extrémnych podmienkach

Maratónec si presne zapamätal výsledok bitky – mohol byť dehydrovaný, mohol vykrvácať, prísť do styku s jedom alebo halucinogénom, uvariť si orgány v horúcom vzduchu, zmrznúť či mať otras mozgu.

        Ani jeho, ani nikoho iného

Milovanie aj sex zvládam, akurát si ich neviem predstaviť súčasne, čo v praxi môže a nemusí byť problém v závislosti od voľby partnera, moja jediná dilema je tá, či budem trvať na Pred svadbou nie; ako tí, ktorí majú normálny život, ktorý som ja nikdy nemala, a budiť mylný dojem, že áno, alebo nie (psychológ by povedal: aj keby to bola pretvárka, tak taká pretvárka niekomu škodí?). Problém je Zabák, s ktorým nie som ochotná hovoriť o ničom, odkedy ho poznám. Žiadneho psychológa nepotrebujem, keby som potrebovala nejakého, povedala by som, že Zabáka nechcem. Skupinová terapia nebola až taká nuda a nebolo by chvályhodné nechať ostatných pacientov napospas takému ako Zabák, o ktorom keby som niečo povedala, nič dobré by to nebolo.

        Ako sa pozerám na svet

Vražda v priamom prenose: frustrovaný pracoval, lebo chcel, alebo preto, že musel? Nestalo by sa to, keby navštevoval odborníka, ktorý by vybavil, že by frustrovaný dostával dôchodok bez toho, aby musel oň žiadať, a dostal by nový doklad totožnosti, na ktorom by stálo, že pracovať nesmie.

Vrátenie detí na úteku v pyžamách s vrecami osobných vecí rodičom bez toho, aby ich videl sociálny pracovník, neznie ako happy end: ak ušli oprávnene a boli vrátené späť na dobré slovo, tak majú zavarené na vážne psychické problémy v budúcnosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?