že to nie je priamka zhodná s osou x ako exitus na EKG. A analýza toho, čo má úspech.
Dobré je, že ma za to, čo som napísala, neupálili, neprekliali ani som neumrela na vdychovanie kamenného prachu pri leštení šošoviek (otrocká práca). Treba pochváliť, že pre niečo také mohol vzniknúť priestor.
S mojím výtvorom je spokojný zhruba každý piaty odvážlivec, ktorý mi dal šancu, šancu mi dá možno jeden z desiatich alebo dvadsiatich – verím tomu, že drvivá väčšina mojich fanúšikov sú slovenčinári, lebo pookrejú alebo pri mojom texte aspoň neupadnú do mdlôb, ktorí by boli blaženejší pri románe, ktorý im ja ako analytik nemôžem ponúknuť. Diskusné príspevky som prestala čítať, keď som zistila, že dokazujú najmä nekonečnosť ľudskej hlúposti.
Okrem toho, že ma brzdia isté zásady fair play (čo nemusí voňať každému), možno vinu za tento slabý výsledok pripísať mojej neschopnosti zaoberať sa banalitami, ktorým každý rozumie, a neschopnosti napísať článok pre niekoho, kto má IQ menej než 120 bodov (treba čítať medzi riadkami). Bolo by zaujímavé vyčísliť inteligenčnú úroveň publika týchto online novín, tu už sa ale začínam obávať, že to bude dvojciferné číslo (po zaokrúhlení na celé).
Keby som administrovala blog...
1) miesto bazírovania na uniformnosti by som vynaložila úsilie, aby nebol ocenený ako najlepší článok výtvor, ktorý nemožno považovať za článok, zo súťaže by som vylúčila články, ktoré prekročia toleranciu 10 gramatických prešľapov (do tohto limitu sa zmestia aj tí, ktorí tvarujú zámerne, neologizmy sa k prešľapom nezapočítajú, ale tiež by ich nemalo byť 20), ak je 90% článku citát jednej žijúcej osoby, mal by odmenu získať citovaný, nie plagiátor (neplatí pre preklad z nezrozumiteľného jazyka, ktorým nie je čeština), pri interview 50:50 – ako laik zistí, či je článok dobrý? laik skôr zistí, že je článok zlý, ale ak nebudú články hodnotiť predsalen profíci, pre prípady pomstiteľstva treba urobiť základné opatrenie, že za zlý článok toho istého autora sa dá z jednej IP adresy hlasovať len raz (keď na detektíva poľujú, môže sa utešovať, že podľa toho vie, že robí dobre svoju prácu – neviem, čím by sa mohol utešovať bloger, ktorý má toľko nepriateľov ako ja); všetky nové články by sa mali načítať o polnoci v náhodnom poradí (a ten istý autor by nemal byť stále na tom istom mieste), aby tí, ktorí nahrávajú počas špičky, neboli zvýhodnení
z čírej zvedavosti som si prezrela „článok“, ktorý má 2x vyššiu čítanosť než moje maximum, zistila som: nie je o tom, o čom by mal byť podľa nadpisu, akoby autor vytiahol zo zásuvky úderné motto podľa toho, čo je práve v kurze, a voľne ho priradil k ľubovoľnej reťazi myšlienok, ktorá ani nie je tak výpočtom faktov, ako výťažkom z frazeologického slovníka, ktorým sa snaží zaplátať chudoinformatívnosť, z čoho vyplýva, ako málo má čo povedať k veci, ktorá je závažná, čo je smutné; ako funguje psychológia: prvých 500 si prečíta „článok“ pre príťažlivosť nadpisu/obrázku, druhých 500 preto, že si ho čítalo 500 pred nimi /závisť/; mala som spolužiaka, istého Filipa G., ktorý získaval popularitu svojou d r z o s ť o u nahlas povedať, čo si všetci myslia, o to väčšou, že sám zariadil, aby si to mysleli: predstavte si „článok“, ktorý kydá na politikov (nie explicitne, ale ryba smrdí od hlavy) za to, že hlivejú žijúc z ľudskej hlúposti, a pritom si sám autor robí z ľudskej hlúposti biznis – ja sa krikľavým nadpisom zo skúsenosti vyhýbam
2) články by boli v stĺpcoch, nie v riadkoch
3) názov rubriky (aj vlastný, napr. Zdravie miesto Lifestyle) by bol formou vodotlače uhlopriečne cez stĺpec
4) nad stĺpcom by bol obrázok a pod stĺpcom foto autora (s popisom), každá rubrika by mala ponuku obrázkov, ktorých použitím nebudú dotknuté autorské práva
Na záver: budem dúfať, že môj ukazovateľ intelektu a charakternosti národa bude časom vyšší.
