dotknutý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti jedná, akoby mal zoznam diagnóz, ktoré môže určovať, aby zarobil, a zoznam diagnóz, ktoré nemôže určovať, takže spokojní pacienti iba náhodou mali to šťastie, že ich diagnóza bola na zozname „áno“ (nie je žiadna záruka, že keď raz bola v zozname „áno“, bude v ňom aj druhý raz, s odstupom času to dokonca môže byť jedna a tá istá raz na jednom, raz na druhom, ak sa zmenia pravidlá hry), lebo do praxe sa táto deľba premieta tak, akoby pacientovi s diagnózou zo zoznamu „nie“ jednoducho napísali diagnózu zo zoznamu „áno“, neviem presne koľkí zamestnanci tohto zariadenia vedome hazardujú so zdravím pacientov. (hlavní aktéri určite žijú, lebo keby nežili, prvá by som o tom vedela po tom, ako som napísala, že by som ich pozabíjala)
Odhliadnuc od zanedbávania hygieny a ďalších nedostatkov som v predchádzajúcich dieloch podrobne popísala brutálne zaobchádzanie s obeťou trestaného činu (článok 12, 16, 17, 19, 23 Ústavy SR), hanba na celú európsku úniu, že toto páchateľovi prešlo! Keď do vás niekto vrazí autom a z miesta ujde, každý, kto má právo na informácie, sa môže dostať ku kamerovým záznamom, na ktorých je vinníkova tvár – ale čo sa týka zdravotných záznamov, ich správca si s nimi môže v skrytosti pred zrakmi všetkých robiť taký biznis, aký uzná za vhodné. Nakoľko je úrad dohľadu, ktorý nevie vysvetliť, prečo som bola v nemocnici, úradom, požiadala by som ombudsmana, keby som vedela, že má ombudsman takú kompetenciu, o preverenie, či prijal úrad úplatok od nemocnice alebo tretieho subjektu.
Ťažko predvídať
Začala som reklamný telefonát a pani na druhom konci drôtu sa rozplakala, keď jej napadlo, ako sa zamladi zranila tak, že mala na hrudi pooperačnú jazvu, a požiadala o invalidný dôchodok; lekár jej dal pokyn obnažiť sa a ohmatával jej prsia, odsotila ho, načo napísal správu, že jej nič nie je, a dôchodok nedostala – zamestnávateľ nebol až tak poctivý obchodník, aby som z loyality zložila (hovor zatiahol zo svojho rozpočtu), panej sa síce podarila poriadne odstrašujúca reakcia, ale nič nesvedčilo v prospech hlasu zo záznamu alebo úmyslu odradiť každého, kto by ju chcel otravovať, aj predmenštruačný syndróm môžem vylúčiť. Vidí sa mi, že paniu dostal do kolien výraz „k lekárovi“, ale ruku do ohňa za to nedám.
Štatistika by bola desivá
Štatistika toho, koľko dní trápenia uplynie medzi traumatizujúcim zážitkom, kedy sa život obete ako ho pozná, skončil; a oslobodením, by nám dovolila cítiť sa pod taktovkou Kim Čong-una ako doma: pani z predchádzajúceho odstavca už pomaly sedela na smrteľnej posteli, z jej rozprávania vyplynulo, že dotknutý lekár bol od nej starší a popisovaná situácia je ako rátam-tak rátam asi 40-45 rokov stará, čiže sa trápila najmenej 14000 dní bez toho, aby s tým niekto niečo urobil. Ak pacientovi napísali, že má depresiu, a potom objavili poruchu osobnosti, je veľmi dobre možné, že mal správne od začiatku (iba) posttraumatický stres: PTS je porucha osobnosti, ale porucha osobnosti ≠ PTS. Je to tak preto, že ten, kto napísal „porucha osobnosti“, nevedel, ako postihnutý žil predtým ani že je niečo, pred čím. Ak niekto mohol určiť diagnózu správne, bol to ten, kto písal depresiu, ktorú postihnutý mohol aj nemusel naozaj mať v závislosti od časového odstupu a iných okolností.
Prečo stratégovia majú k depresii ďaleko
Rozdiel je v tom, že keď niekomu nevyjde plán tak, ako si predstavoval, nahnevá sa. Ja si zapamätám (pridám položku do palety), aká ďalšia možnosť prichádza do úvahy, hurá, hurá, ako obohacujúca skúsenosť (jedného dňa azda budem poznať všetky možnosti, ale už teraz ich poznám dosť). Ak sa stane, že niekto napíše stratégovi depresiu, tak by sa mal dať liečiť ten, kto napísal, nie ten, komu.
Že ja mám nervy zo železa
Nie je namieste ľutovať mňa, keďže je jasné, že môžem jedného zničiť bez toho, aby som naňho položila prst, z čoho vyplýva, že primitívne prvoplánové agresívne jednanie, z ktorého ma prehnité zdravotníctvo obviňuje, akosi nie je môj štýl, ba čo viac, je tomu, čo by sa dalo za môj štýl označiť, na míle vzdialené. Treba ľutovať seba, keď sa ocitnete v pazúroch prisluhovačov prehnitého zdravotníctva. V skutočnosti pre mňa v jednaní nie je určujúca potreba niečo riešiť, ale až vedenie ako.
A prečo nie?
Hlúposť každého hlupáka sa dá využiť proti nemu. Nebolo pekné ukázať, ako Zabáka naservírovať Janigovi na striebornej tácke
(už prvý článok o fakultnej nemocnici postavil Zabáka do pozície najslabšieho článku, keďže ním evidentne nie som ja; iritačná poznámka, že nikto to nedokáže urobiť tak dobre, ako si to ja dokážem predstaviť),
pričom na Janigov vkus je príliš dobrý skutok umučiť Zabáka, svojho poskoka, k smrti, čo Zabák nevie, aby sa bezvýznamne bál tak, ako som sa bála ja celkom bezvýznamne, a ešte stále to nie je z mojej strany to, čo robil on mne. Ak sa niekomu zdá, že vychádzam z predpokladu, že fakultná nemocnica sleduje moje kroky, pravda je taká, že nejde o Zabáka, či myslí na skutočné alebo neskutočné, ani o to, kto je dobrý alebo zlý, ale o bohapusté do neba volajúce klamstvo a diagnózu založenú na dohadoch. Bolo účelové ukázať, čo ma nestálo ani cent, že urobiť to všetkým pod nosom a zostať bez poškvrny nedokáže každý (ak som nahnala Zabákovi husiu kožu, tak bolo pekné nespraviť ani o zrnko viac škody, než je nutné, ak mapoval Janiga, toto je moment, keď si psychopat povie Keby som tak bol sociopat... dôkaz, že je pomsta možná, získate, keď si naladíte televízne noviny, dôkazom strategizmu je práve to, ako presne to bolo vyrátané, z čoho je jasné, že to nerobím prvýkrát – viem, čo chcem, čo však to je, nemusí vedieť každý).
Pre Zabáka (ktorý mal informáciu, že som predtým používala psychológa, pretože mal sám zámer to zistiť, vedel, o koho ide a kde sa dá nájsť, ale ani ho nekontaktoval, ani ho nezaujímalo, prečo a ako som k predchádzajúcemu prišla) by bolo omnoho lepšie, keby porovnal to málo, čo vie, s tým mnohým, čo vidím, a dospel k záveru, že je pod moju úroveň rozprávať sa s ním. Pre čo žijem? Pre pečené zemiaky s bryndzovým dipom, krupicovú kašu s belgickými pralinkami vnútri a iné pochúťky, ktorých dvojmesačný deficit som bola nútená doháňať. (v domácnosti mizla hotovosť v bankovkách takým špecifickým štýlom, že keď ležali viaceré rovnakej nominálnej hodnoty vedľa seba v peňaženke, na stole alebo inom mieste, jedna z bankoviek zrazu záhadne pošla – matka tento problém riešila nepatričným spôsobom, ktorý som odmietla, takže sa následne obrátila na psychológa nie s problémom zlodejstva, ale že má problémové deti, tie, ktoré na problém zlodejstva upozorňujú, vraj si s potomkami nevie rady, musela som „šikovnému“ psychológovi, ktorý nesplnil očakávania, dať košom, zlodejina kvitla ďalej, hlavného podozretého z páchania vrcholne odporným spôsobom si psychológ nechal veľmi rýchle prekĺznuť pomedzi prsty napriek tomu, že pri ňom priadol ako krotká mačka) Keď psychológ robí opak toho, čo by mal, nie je to len problém chudáka pacienta/klienta, ale zjavne v konečnom dôsledku aj toho psychológa. Z toho, že si Zabák napriek tomu, že príležitostí mal neúrekom, nezistil, s kým má tú česť, hoci je to hlavnou náplňou jeho práce, nemôže obviňovať nikoho iného, len seba: zistiť, ako sa veci majú, je prvý krok a bez určenia smeru je každý ďalší krok neistý.
Zdravotníctvo nemá motiváciu pracovať správne
Ponechávam na úvahu psychológom, ako zabránia tomu, aby ich remeslu Zabák a jemu podobní robili zlé meno.
Odporúčanie
Vyhnite sa nitrianskej fakultnej nemocnici veľkým oblúkom, lebo keď vás hodia cez palubu, úrad dohľadu im to požehná.
Princíp:
Aj to najväčšie jazero bez prítoku vody časom uschne.
Z á v e r
Pravidelne na svoju adresu počúvam: „od deviatej triedy si mala nastúpiť niekde k pásu, škoda bola ťa do školy posielať...“ (raz som si vypočula aj takú vetu, že vraj medzi mnou a Cigáňmi nie je rozdiel). Je to adekvátne hodnotenie? Nikto nemôže mať všetko: keby ste si mohli vybrať k tomu, čomu sa venujete, chceli by ste titul a vysoký plat alebo radšej talent? Ostatní si myslia, že keď niekto nerobí to, čo oni, je divný, lenže ostatní majú kamarátov na to, aby sa im išli pochváliť, keď niečo spravia zle – avšak prvý, komu sa ja pôjdem pochváliť, že som urobila všetko správne, určite nebude môj kamarát. Dlhodobo sa neriadim tým, čo robia ostatní, a ani sa nechystám. Keby sa ma niekto spýtal Prečo to všetci robia?, mám pripravenú univerzálnu odpoveď: zrejme je to dosť veľká blbosť, aby sa páčila všetkým... Keď na mňa niekto vychrlí, že som posadnutá tým robiť všetko správne, budem to brať ako kompliment. Keď stratég sleduje Moja mama varí lepšie; vždy vie, čo je skryté pod zvonom. Keď mi nedajú, čo mi patrí, sama si to vezmem, nemám nadpriemernú inteligenciu na to, aby som sa voľakomu doprosovala.
Netreba podceňovať vyspelosť mechanizmu PTS. Postihnutý si vyberá sprievodcu podľa nejakého kľúča, ktorý sa nedá oklamať a diplom z filozofickej fakulty ním nie je. Zabáka nikdy úprimne nezaujímalo, ako sa veci majú. Čo Janiga teda vôbec nemal v úmysle, to, že nemám o čo prísť, na čom by mi záležalo, vyústilo do toho, že už nemám ani čo skrývať, čo mi pomôže zlepšiť dobré vzťahy. Vrelá vďaka. Obľúbená časť filmu? Keď ten, kto sa vyvyšoval, zistí, že je nula. Ako dlho sa rybárči, kým je z toho stratég? Zhruba 10 rokov. Svet tvoria víťazi, tí, ktorí, prehrali so cťou, a porazení na celej čiare – fakultná nemocnica si svoju kategóriu zvolila sama, akože aj rada preberá iniciatívu v rozhodovaní, s pokutou by obišla lepšie než stavať sa na zadné pri mne (keď chceli proti mne vyhrať, mali hrať Človeče, nehnevaj sa).
Teraz môžete prejaviť uznanie
